Lekcie zo 72h pôstu
Spodok roku. Už je to nejaký čas, keď som zase pocítil silnú túžbu ísť do seba. Ako keby nejaké volanie prírody či vlastne našej zemepisnej šírky. Keď pomyslené teplotné koleso je vo svojej nachladnejšej časti.
Samotná zima nás tiež berie do vnútra. Tak ako je teplo rozširujúce sa, tak je zima scvrkavájúca sa. A tak som cítil, že uctiť túto fázu pôstom, je to najlepšie, čo môžem spraviť.
Tak som sa vrhol hľadať ideálnu dobu pôstu, lebo ten 7 denný, na to sa mi teraz nechcelo. A ešte tomu keď viem, že za tú dobu stratím svalovú hmotu.
A práve, vraj, 72 hodín je ideálna doba, keď sa telo dostáva do stavu AUTOFÁGIE, stavu keď došla potrava a tak sa potravou začnú stávať choroboplodné buňky. Telo sa doslova požiera. Recykluje sa.
No nie je to mágia?
No a tu sú veci, ktoré sú lekciami, čo ma opakované pôsty naučili.
1) Počas pôstu je to vždy ťažké, hlavne ten prvý deň. Prvú vec, čo vždy vidím je miera, ako velmi ma bolí hlava. Vyskúmal som, že ako prvý sa z mozgu detoxifikuje asi cukor. A ak ma hlava moc bolí, znamená to, že som ho moc konzumoval.
2) Preto je dobre sa prelievať vodou, bylinkovými nálevmi. Voda odplavuje škodliviny. Je pravda, že suchý pôst je veľká frajerina, ako to robia v niektorých tradíciach. Ale človek zas nemusí zbytočne trpieť.
3) Druhý deň pôstu som si dal saunu a musím povedať, že tá kombinácia tepla a studeného bazéna ma neskutočne osviežila. Ako keby telo, keď je totálne vyhladované začalo prijímať energie z nejakých nekonvečných zdrojov. Ako keby sa teplom a zimou rozhýbalo nejaké energetické koleso vo vnútri človeka.
Do sauny som vstupoval s brutálnym hladom a odchádzal som tak, že som skoro aj zabudol, že som už necelé dva dni nejedol 🙂
4) Žiadne soplíky, žiadny povlak na zuboch. To bola fakt krása, a uvedomenie, že rôzne hlieny nám vlastne vznikajú z toho čo jeme (a tiež aké pocity prežívame). Ale asi hlavne z toho čo jeme. A dosť mi to do očí vyskočilo, že zdravie je z velkej časti o tom, ČO NEROBÍME. O tom, čo do seba nedávame. Nuž a samozrejme tá druhá časť je o tom čo áno.
5) Nuž a finálny vhľad, niečo čo ma vždy prekvapí. Po pôste mám vždy hlad jak pes a nálada je „v prdeli“ ale pozriem na vlasy, oči a pokožku … a tie žiaria jak keby ma presvietilo nejaké vnútorné svetlo… Takiež žalúdok si mohol niekoľko dní oddýchnuť… A tieto veci ma vždy uistia, že toto selektívne utrpenie bolo hodnotné.
Tak priatelia, s týmto sa s Vami lúčim a verím, že i vás možno tento článok inšpiruje aspoň trošku popostiť svoje telo a ZRESETOVAŤ SA :))
